Históriu Sans Souci spracovala vo svojom článku pre časopis ALFA (Architektonické listy Fakulty architektúry STU) Ing. arch. Katarína Kristiánová, PhD. ešte v apríli 2011. S jej dovolením uvádzame jej výsledky výskumu a celý článok s nami doplnenými nadpismi.
Iliašovce
Obec bola služobníckou osadou Spišského hradu a jej najstaršie zachované meno Villa Ursi svedčí o tom, že jej obyvatelia pomáhali panovníkom a ich sprievodu pri poľovačkách na medvede. Po tatárskom vpáde doviedol sem komes Eliáš nemeckých kolonistov, ktorí obec dosídlili. V 14. storočí patrila do Spoločenstva spišských Sasov, bola bohatým mestečkom, ktoré si kúpou zväčšilo svoj chotár. V roku 1465 sa stala majetkom spišského hradného panstva.
V roku 1636 Štefan Čáki (Csáky István 1603 – 1662) získava Spišský hrad a spolu s ním 123 usadlostí, medzi nimi aj Iliašovce a Hodkovce. Iliašovské panstvo prevzala jeho tretia manželka Kristína Mindsenty (Mindszenti Krisztína) od Lőrinca Feketeho. Zdedil ho ich syn gróf Štefan Čáki (Csáky István 1635 – 1699) a po ňom jeho syn gróf Tomáš Čáki (Csáky Tamás 1675 – 1705).
Čakiovci (Csáky)
Čákiovci, jeden z najvýznamnejších a najrozvetvenejších rodov v Uhorsku, zohrávajú významnú úlohu v dejinách Spiša. Ich vzťah k mimoriadne krásnej a bohatej krajine Spiša dokumentuje aj to, že titul spišského župana používali pred všetkými aj oveľa vyššími titulmi. V okolí Spišského hradu si príslušníci rodu postavili rad honosných sídiel, kaštieľov obklopených parkmi, napríklad v Hodkovciach, Bijacovciach, Spišskom Hrhove i rad menších kúrií, napríklad v Bystranoch, Richnave, Kluknave a v Smižanoch.
Iliašovce si za svoje sídlo zvolil gróf Štefan Čáki (Csáky István 1741 – 1810). V rokoch 1759 až 1761 navštevoval viedenské Theresianum, kde sa počas štúdia naučil vynikajúco po francúzsky. Tu sa zoznámil aj s Michalom Stáraim (Sztáray Mihály 1749 – 1798), Lajošom Erdődym (Erdődy Lajoss) a s Júliou Erdődy (Erdődy Júlia 1747 – 1809), ktorú si ako sedemnásťročnú v roku 1764 berie za manželku. V Iliašovciach začínajú v roku 1765 budovať svoje sídlo s pompéznou originálnou záhradou – zábavným parkom, ktoré nazvú Sans Souci – miesto bez starostí.
Sans Souci inšpirované francúzskym osvietenstvom
Gróf a jeho žena Júlia Erdődy boli obidvaja veľmi vzdelaní a zdieľali spoločnú záľubu a záujem o francúzsku literatúru a umenie. Ich bohatá knižná kolekcia obsahovala vydania francúzskych kníh 18. storočia. Od filozofických diel až po diela francúzskej literatúry, ktoré by sme mohli označiť ako pikantné. Aj prostredníctvom tejto literatúry si možno predstaviť celkového ducha doby osvietenstva i liberalizmu, ktoré formovali cieľ obidvoch manželov prostredníctvom Sans Souci v Iliašovciach „vzkriesiť idylickú zlatú dobu básnikov a vytvoriť útulok pre filozofiu, krásne umenie, pokoj a slobodu“.
Obdivovanie francúzskej kultúry i tvorby šľachtických sídiel, letohrádkov a záhrad v štýle francúzskych záhrad bolo v tom čase veľmi módne. A to nielen medzi uhorskou šľachtou, ktorá sa inšpirovala zahraničnými vzormi. Ďalším zdrojom inšpirácie pre Štefana Čákiho a jeho ženu Júliu mohla byť aj slávna baroková záhrada jej otca Jána Erdödyho v Bratislave, ktorú jeho súčasníci prirovnávali k letohrádku Sans Souci v Potsdame. Podobne ako záhrady v Potsdame, bola situovaná vo svahu a rovnako aj jej súčasťou bol i vinohrad.
O Sans Souci sa dozvedáme z literatúry
O tom, ako vyzeralo iliašovské Sans Souci v čase najväčšej slávy, sa dozvedáme predovšetkým z literárnych prameňov. Na počesť jeho postavenia v roku 1776 napísal gróf Michal Stárai krátku oslavnú prózu vo francúzštine, ktorá sa však nezachovala. Nazval ho Novým Sans Souci. Do maďarčiny ju preložil sám Štefan Čáki a do latinčiny Tomáš Antal Sirmai (Szirmay Tamás Antal). Báseň má aj svoje preklady do nemčiny. Ďalším zdrojom je latinské dielo Jána Demka a veršované 113-strofové dielo Lajoša Erdődyho (Diószeghy Erdődy Lajos) v maďarčine. V roku 1790 preložil nemeckú verziu Imre Vitéz Ivánkai (Ivánkay Vitéz Imre).
Jednotlivé opisy záhrady nie sú rovnaké, akoby autori i prekladatelia zapojili do opisov svoju vlastnú fantáziu a dojmy. Z tejto mozaiky si však možno vytvoriť celkový obraz záhrady. Záhrada bola záhradou určenou na zábavu, ale aj na odpočinok. V zábavnej časti obsahovala miesto na jazdecké aj loptové hry, kľukatý chodník viedol dolu po svahu k ihrisku s hojdačkami a kolotočom, strieľaním do cieľa a na holuby. V centre hernej plochy bola pyramidálna vyvýšená tribúna, z ktorej bolo možné pozorovať hry a súťaže. Autorov opisov najviac zaujal kolotoč. Ženy sedeli na labutiach, muži na koňoch a točiac sa na kolotoči snažili sa udrieť do srdca visiaceho nad nimi, trafiť vystrkujúcu sa hlavu alebo pomocou šable získať obruč. Prizerajúci sa víťaza odmenili potleskom. Demko opisuje, že tieto hry boli určené pre hostí a priateľov, ale i pre obyvateľov blízkeho okolia, sedliakov. Pre zábavu sedliakov bola postavená aj „palota“, kde mohli jesť, piť a tancovať.
Ako vyplýva z opisov, Štefan Čáki rád trávil čas v pokojnej časti záhrady, vo svojej obľúbenej pustovni, kde rád čítal knihy a venoval sa aj fyzickej práci v záhrade. Pustovňa i celé jej zariadenie bolo vyhotovené z dreva. Ako opisuje Demko a vtipne i Erdődy, ešte aj rýľ bol celý z dreva. V pustovni bola uložená aj kniha hostí, kde každý hosť musel napísať niečo o samote.
Vzhľad letohrádku popisuje aj historická mapa
Lokalitu Sans Souci však približujú nielen literárne pramene, ale je známa aj z mapových podkladov. Zachytená je napríklad na mapách z I. a II. Vojenského mapovania. Najlepšiu predstavu priestorového usporiadania záhrady poskytuje mapa, pôdorys záhrady z diela Matúša Pajdušáka (Pajdussák Mátyás). Zobrazuje celý areál aj s opisom jednotlivých atrakcií.
Podľa tejto kresby vnútornú časť areálu lemuje borovicový les, cez ktorý vedú rovné aleje na vrchol kopca a k záhradným kaštieľom, uprostred pravidelnej parkovej úpravy s kvetinovým parterom a s tvarovanými drevinami, ktorá je lemovaná stromoradím. Budovy slúžili na ubytovanie domáceho panstva, hostí i služobníctva. Na samotnom vrchole kopca bol postavený tzv. holandský dom, ktorý slúžil ako vyhliadka na obdivovanie panorámy Vysokých Tatier. V parku sa nachádzali aj ďalšie atrakcie charakteristické pre záhradnú tvorbu tohto obdobia. Na vzdialenom vrchole, ktorý nazvali Parnasom sa nachádzal francúzsky klasicizujúci Apolónov chrám s desiatimi stĺpmi, so sochou Pegasa a sochami deviatich múz, údolie pri potoku nazvali údolím Dafné, kde v chladivom tieni stromov skláňajúcich sa nad potokom stála socha Dafné. Tieto inšpirácie motívmi z gréckej mytológie, veľmi farbisto, využijúc všetky svoje znalosti, opisuje Lajoš Erdődy. V potoku plávali pstruhy, bolo na ňom vytvorené jazierko a bol tu postavený aj objekt kúpeľov.
Do kompozície Sans Souci bolo zakomponované aj okolité prírodné prostredie, kopce a údolia, inovatívne spájajúc prvky charakteristické pre francúzske barokovo-rokokové záhrady s prvkami typickými pre anglické prírodno-krajinárske parky, ktoré sa stali charakteristickými pre záhradnú tvorbu vo vtedajšom Uhorsku až neskôr – v 19. storočí.
Zánik Sans Souci
Zánik Sans Souci je opradený romantickými legendami o konci života bez starostí a o konci lásky medzi manželmi. Grófka si vraj príliš osvojila francúzsku voľnú mravouku a jej nákladný život plný zábavy viedol k finančnému úpadku, čo spôsobovalo aj manželské nezhody. Pri jednej zábave pravdepodobne v roku 1803 mal vraj gróf Štefan Čáki hostí a poslal po víno na letohrádok ku grófke. Ona mu však odmietla víno vydať, preto rozzúrený gróf vydal rozkaz zbúrať a zničiť všetky budovy a objekty letohrádku – túto verziu uvádza Eckhardt. Aj podľa Pajdušáka dal gróf príkaz zničiť letohrádok, z dôvodu, aby v ňom znemožnil pobyt svojej žene.
Úpadok Sans Souci však bol pravdepodobne dlhodobejším procesom. Manželstvo Štefana Čákiho a Júlie Erdődy zostalo bezdetné. Olga Granasztói uvádza, že archívne materiály, pokiaľ sú dôveryhodné, hovoria o dcére – dievčatku, ktoré na Parnase venčilo girlandami víťazov hier a ktoré v roku 1777 zomrelo. Odvtedy gróf začal tráviť menej času v Iliašovciach a v roku 1785 sa presťahoval do novopostaveného striedmeho sídla patriaceho k panstvu Humenné. Sans Souci využívala počas letných mesiacov len jeho manželka, až kým v roku 1803, uvádzajúc zdravotné dôvody, definitívne neopustila Iliašovce a odsťahovala sa k svojej rodine do Bratislavy. V roku 1809 zomrela.
Smrť Štefana Čáki
Aj starnúci gróf pravdepodobne trpel chorobami, o čom svedčia jeho listy, už od roku 1790 písané roztrasenou rukou. Od roku 1800 zaňho píšu listy iní. Od roku 1800 rieši závažné finančné problémy a žije v skromných pomeroch. Už od roku 1800 jedná s manželkou o deľbe majetku, a definitívne sa s ňou rozchádza v roku 1803, keď je vyhotovený aj inventár ich majetku. Zariadenie zo Sans Souci je predané na dražbe, vysťahujú sa aj z humenského kaštieľa. Manželke priznáva životnú rentu. V posledných rokoch života hľadá útechu vo viere. Zomrel v roku 1810 a je pochovaný v iliašovskom kostole.
Dňa 30. mája 1810 Štefan Čáki odobral sa z tohto smrteľného života na večnosť. Odpočíva vo svätyni iliašovského kostola. Všade zanechal pamiatky svojej otcovskej starostlivosti, bol mužom pevného ducha a vzorom kresťanskej cnosti, neupadol v moc slabomyseľného ducha ani za cisára Jozefa II.
Matúš Pajdušák
Pajdušákove slová poukazujú i na to, že ťažké obdobie a zlá finančná situácia rodiny bola spôsobená aj závažnými zmenami v celospoločenskom, politickom a ekonomickom živote. Skončilo sa obdobie vlád Márie Terézie v Rakúsko-Uhorsku, Fridricha II. Veľkého v Prusku, Kataríny Veľkej v Rusku i Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty vo Francúzsku a prišlo obdobie Francúzskej revolúcie, jozefínskych reforiem, neskôr napoleonských vojen. Bezstarostný život vystriedali starosti.